Jdi na obsah Jdi na menu
 


Slávne osobnosti

8. 6. 2006

Slávne osobnosti astronómie

Barnard, Eduard Emerson, 1857-1923 - americký astronóm, člen Národnej AV, priekopník astrofotografie. Objavil veľa premenných hviezd, dvojhviezd a komét. Roku 1892 objavil piaty Jupiterov mesiac. Pomenovaná je po ňom hviezda s najväčším vlastným pohybom (Barnardova hviezda), kt. objavil r. 1916.

Brahe, Tycho, 1546-1601 - dánsky astronóm, najvýznamnejší pozorovateľ z éry pred vynájdením ďalekohľadov. Pracoval na dvore cisára Rudolfa II., r. 1572 podrobne študoval supernovu v súhvezdí Kasiopeja. Neprijal Kopernikovu heliocentrickú sústavu, zostavil vlastnú schému slnečnej sústavy, v kt. planéty obiehajú okolo Slnka a spolu s ním okolo Zeme. Jeho prezízne pozorovania Marsu poslúžili J. Keplerovi pri objave zákonov pohybu planét.

Braun, Wernher von, 1912-1977 - nemecký raketový konštruktér, ktorý vyvinul strely V-2 a nosnú raketu na Mesiac Saturn V. Práca von Brauna o raketových motoroch v 30. rokoch vyústila do jeho vymenovania za technického riaditela raketového závodu v Peenemunde, kde pocas 2. svetovej vojny vyvinul raketovú zbran na kvapalné palivo V-2. V rokoch 1942 až 1945 vyrobili viac než 5 000 striel typu V-2. Po vojne von Braun pracoval v Novom Mexiku (USA). Tu navrhol raketu Redstone (iba jednostupnová), ktorá v roku 1958 vyniesla na obežnú dráhu prvú americkú družicu Explorer 1 a v roku 1961 vyniesla Alana Sheparda na prvú suborbitálnu dráhu v projekte Mercury. V roku 1960 von Braun prevzal vedenie v Marshall Space Flight Center v Alabame, kde vyvinul rakety Saturn, ktoré sa použili pri vyslaní cloveka na Mesiac v programe Apollo.

Bruno, Giordano, 1548-1600 - taliansky filozof, pôvodne mních, zástanca heliocentrizmu a učenia mnohosti svetov. Vydal dielo O nekonečnosti svetov, pre ktoré ho inkvizícia väznila a upálila.

Cassini, Giovanni, 1625-1712 - taliansky astronóm, profesor astronómie na Univerzite v Bologni, sa venoval meraniu času, za ktorý sa Jupiter, Venuša a Mars raz otočia okolo svojej osi. Objavil aj štyri Saturnove mesiace a medzeru medzi prstencami planéty. Cassiny naznačil, že prstence nie sú celistvým útvarom, ale tvoria ich samostatné kamene. V roku 1669 odišiel do Francúzska, aby pomohol pri výstavbe Parížskeho observatória. Meral vzdialenosť medzi Zemou a Marsom a výsledok použil na výpočet vzdialenosti Slnka od Zeme. Odmietal však prijať myšlienku, že Zem obieha okolo Slnka, alebo, že gravitácia je univerzálna sila. Jeho syn i vnuk sa stali riaditeľmi Parížskeho observatória.

Ciolkovskij, Konstantin, 1857-1935 - ruský priekopník teórie kozmických letov. Sputnik 1 bol vypustený na pamiatku stého výročia jeho narodenia. Ciolkovskij vypracoval teórie raketovej techniky, ale nemal zdroje na postavenie rakety. Okolo roku 1898 vypracoval teóriu, ktorá ukázala, koľko paliva spotrebuje raketa a ako jej rýchlosť závisí od ťahu motorov. Jeho kniha Exploration of Cosmic Space by Means of Reaction Devices (1903) obsahovala návrhy rakiet poháňaných kvapalným vodíkom a kyslíkom. Veľmi sa podobajú tým, ktoré sa používajú v súčasnosti. Poukazoval tiež na to, že na prekonanie gravitačného poľa Zeme budú potrebné viacstupňové rakety, a navrhol, že by mohli byť usporiadané jedna na druhej (ako pri americkom Saturne V), alebo umiestnené jedna vedľa druhej (ako pri ruských kozmických nosičoch).

Eddington, Arthur, 1882-1944 - anglický astronóm, ktorý ukázal, ako možno vypočítať z povrchových čŕt hviezdy fyzikálne vlastnosti jej vnútra. Eddington po štúdiách v Cambridge pracoval v Greenwichskom kráľovskom observatóriu. Neskôr sa vrátil do Cambridge, kde sa stal riaditeľom observatória na celých 31 rokov. Predložil teóriu vnútornej stavby hviezd, objavil vzťah medzi hmotnosťou hviezdy a jej svietivosťou, zdôraznil, že jadrová syntéza je zdrojom energie hviezdy a zmeral, o koľko sa svetelný lúč odchýli od svojej dráhy v gravitačnom poli telesa. Vypočítal aj hmotnosť vesmíru, pričom tvrdil, že konštanty, napríklad rýchlosť svetla, od nej závisia. Ako skúsený spisovateľ bol vynikajúcim popularizátorom astronómie i Einsteinovej všeobecnej teórie relativity.

Einstein, Albert, 1879-1955 - nemecký teoretický fyzik, od r. 1933 žil v USA. Pokladá sa za najvýznamnejšieho teoretického fyzika 20. storočia. Zaslúžil sa o zásadný rozvoj viacerých oblastí fyziky. Vytvoril špeciálnu (1905) a všeobecnú teóriu realitivity (1916), ktorá ako zovšeobecnená gravitačná teória je základom modernej kozmológie a relativistickej astrofyziky. Jeho práce podstatne ovplyvnili vývoj astronómie (posun Merkúrovho perihélia, ohyb svetla v gravitačnom poli, červený posun, gravitačný kolaps atď.). Roku 1921 dostal Nobelovu cenu za objav fotoelektrického zákona a za zásluhy o teoretickú fyziku.

Galilei, Galileo, 1564-1642 - taliansky fyzik, matematik a astronóm. Roku 1609 ako prvý pozoroval oblohu ďalekohľadom vlastnej konštrukcie. Objavil štyri Jupiterove mesiace (nazývané aj G. mesiace), škvrny na Slnku, Venušine fázy, krátery na Mesiaci. Jeho dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta malo rozhodujúcu úlohu v boji za heliocentrizmus.

 

 

Goddard, Robert, 1882-1945 - americký vynálezca a raketový inžinier, ktorý v roku 1926 ako prvý na svete zostrojil a vypustil raketu na kvapalné palivo. Bol raketovým priekopníkom. Vlastná krajina však jeho prácu prevažne ignorovala. Od malička bol fascinovaný myšlienkou cestovania do kozmu a experimentoval na Clarkovej univerzite v Massachusetts, kde pracoval ako doktorand a 30 rokov tam potom prednášal fyziku. V roku 1919 publikoval teóriu raketovej techniky, nevediac o teóriách Konstantina Ciolkovského spred dvoch desaťročí. V 30. rokoch 20. storočia odpálil svoju prvú stabilizovanú raketu. Mala motor na kvapalné palivo, ktorý využíval benzín a kvapalný kyslík nasávaný do spaľovacej komory. Tento úspech pritiahol ďalšie financie a Goddard pokračoval vo výrobe rakiet s gyroskopickým ovládaním a tryskovými kormidlami.

Halley, Edmond, 1656-1742 - anglický astronóm a matematik, ktorý dokázal, že niektoré kométy sú periodické a predpovedal, kedy sa vráti Halleyho kométa. Halley pracoval pre Kráľovskú spoločnosť. Bol priateľom Isaaca Newtona a v 80. rokoch 17. storočia mu pomohol pripraviť knihu Principa. V roku 1698 sa Halley stal kapitánom Anglického kráľovského ľodstva, plavil sa cez severný a južný Atlantický oceán, meral odchýlky magnetického kompasu a dúfal, že objaví mechanizmus na meranie zemepisnej dĺžky. Nakreslil prvú mapu južnej oblohy. Zistil, že hviezdy sa pohybujú. Najznámejší je však predpoveďou, že Halleyho kométa sa vracia k Slnku každých 76 rokov. Neskôr sa stal profesorom matematiky v Oxforde a druhým kráľovským astronómom Anglicka.

Herschel, William, 1738-1822 - Astronóm nemeckého pôvodu, ktorý vyrobil vynikajúce zrkadlové dalekohľady a objavil Urán. V roku 1757 sa Herschel presťahoval z Hannoveru do Anglicka, kde sa živil ako hudobník. V roku 1766 ho angažovali ako organistu v meste Bath. Tu začal konštruovať dalekohľady a brúsiť kovové zrkadlá. V roku 1781 vyskúšal jeden zo svojich dalekohľadov pred domom a náhodou objavil planétu Urán (najprv si myslel, že to je kométa). To ho tak preslávilo, že do roka sa vzdal hudby a stal sa kráľovským astronómom. Postavil najväčší dalekohľad na svete so 100 cm zrkadlom, ktorý používal na prehliadku oblohy a našej Galaxie. Veľmi mu pomáhala jeho sestra Caroline. William objavil stovky hmlovín a zistil, že Slnko sa pohybuje smerom k súhvezdiu Herkules. Jeho syn John (1792-1871) sa stal tiež slávnym astronómom.

Hoyle, Fred, nar. 1915 - anglický astrofyzik, ktorý ukázal, ako vo hviezdach vznikajú prvky, a ktorý tvrdil, že vesmír bol v ustálenom stave. Hoyle celý život pracoval na Univerzite v Cambridge v Anglicku, okrem 10 rokov, kedy pôsobil v Hale Observatory v Kalifornii, kde spolupracoval s Williamom Fowlerom (1911-95). V roku 1957 ukázali, ako by mohli vznikať vo vnútry hviezd prvky, napríklad lítium, uhlík, kyslík a železo. Keď veľké hviezdy nakoniec explodujú ako supernovy, tieto prvky sa rozptýlia do kozmického priestoru a znova sa použijú pri vzniku druhej generácie hviezd. V roku 1948 Hoyle spolu s Thomasom Goldom a Hermannom Bondim predložili teóriu tzv. kvázistacionárneho modelu vesmíru, ktorá stratila podporu v roku 1965 po objave reliktového žiarenia.

Hubble, Edwin Powell, 1889-1953 - americký astronóm. Pôsobil v Yerkesovom observatóriu a v observatóriu na Mount Wilsone. Pracoval najmä v oblasti galaktickej a mimogalaktickej astronómie, r. 1926 ako prvý rozlíšil jednotlivé hviezdy v galaxiách a dokázal tak, že sú hviezdnymi sústavami; r. 1929 objavil expanziu vesmíru (H. vzťah); zaviedol prvú klasifikáciu galaxií. Pomenovaná je po ňom konštanta expanzie vesmíru.

Kepler, Johanes, 1571-1630 - nemecký astronóm, fyzik a matematik. Objavil tri základné zákony pohybu nebeských telies, čím definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie. Prvé dva zákony uverejnil v diele Astronomia nova (1609), tretí v diele Harmonices mundi (1619). K. je aj autorom Rudolfínskych tabuliek (Tabulae Rudolphinae) na presné výpočty polôch planét.

Kopernik, Mikuláš (Mikolaj; Copernicus, Nicolaus), 1473-1543 - poľský astronóm, tvorca novej heliocentrickej sústavy. Narodil sa v Toruni, študoval teológiu, medicínu a právo na univerzitách v Krakove, Bologni a Padove; chodil aj na prednášky z matematiky a astronómie a v Bologni sa zúčastnil na astronomických pozorovaniach, ktoré organizoval astronóm D. Navaro (1454-1504). Po návrate do vlasti pôsobil najprv v Heilsbergu a od r. 1512 vo Fromborku. Roku 1507 napísal prvé astronomické dielo Commentariolus, v ktorom prvýkrát uviedol svoje tézy o heliocentrickom systéme. Uskutočnil veľa pozorovaní vlastnými prístrojmi. Hlavné dielo o heliocentrizme De revolutionibus orbium coelestium libri VI (O pohyboch nebeských sfér) dokončil okolo r. 1530; uverejnené bolo z podnetu G. J. Rhetica (1514-1575) v Norimbergu r. 1543. Na kopernikovo dielo nadviazali G. Galilei, J. Kepler, I. Newton a mnohí ďalší.

Leavittova, Henrietta, 1868-1921 - americká astronómka, ktorá študovala premenné hviezdy typu cefeíd a zistila, že perióda zmien zavisí od ich jasnosti. Leavittová pracovala v Harvardskej univerzite v Massachusetts, kde merala jasnosť obrazov hviezd na fotografických platniach. Študovala premenné hviezdy typu cefeíd - hviezdy, ktorých jasnosť osciluje v pravidelných periódach - v Magellanových mrakoch. V roku 1912 potvrdila, že čím je perióda dlhšia, tým je hviezda jasnejšia: preto určením dlžky periódy sa môže vypočítať vzdialenosť hviezdy podľa jej zdanlivej a skutočnej magnitúdy. To viedlo k objavu, že Magellanove mraky sú vo vzdialenosti približne 100 000 svetelných rokov a sú malými galaxiami za našou vlastnou Galaxiou.

Newton, sir Isaac, 1643-1727 - anglický fyzik, matematik a astronóm, od r. 1703 predseda Kráľovskej spoločnosti (Royal society). Roku 1687 vydal dielo Philosophiae naturalis principia mathematica, v ktorom sformuloval svoj gravitačný zákon a zákony mechaniky. Určil pomer hmotností Zeme, Jupitera a Saturna vzhľadom na hmotnosť Slnka, vysvetlil príčinu prílivu a odlivu. Roku 1672 sformuloval korpuskulárnu teóriu svetla; v diele Optics (1704) ju širšie rozviedol, vysvetlil zákony geometrickej optiky, disperziu, rozklad svetla, interferenciu difrakciu a polarizáciu.

Oort, Jan, 1900-1992 - holandský astrofyzik, ktorý sa venoval rádiovému výskumu Mliečnej cesty a predpokladal, že slnečná sústava je obklopená mrakom komét. Oort po štúdiu na univerzite v Groningene odišiel na univerzitu do Leidenu, kde sa začal zaoberať štruktúrou našej Galaxie. Okolo roku 1927 zistil, že Slnko nie je v strede Mliečnej cesty, a že dráhy blízkych hviezd naznačujú, že stred Galaxie je od nás vzdialený 30 000 svetelných rokov, za súhvezdím Strelca. Zistil, že Slnko obehne okolo stredu Mliečnej cesty raz za 200 miliónov rokov, a že hmotnosť Galaxie je 100 míliárdkrát väčšia než hmotnosť Slnka. V roku 1951 vypátral tvar galaktických špirálových ramien monitorovaním rádiových vln emitovaných medzihviezdnym vodíkom. Asi v tom istom čase tvrdil aj to, že Slnko je obklopené obrovským rezervoárom komét, ktoré sú občas vyrušené prechádzajúcimi hviezdami.

Payenová-Gapoškinová, Cecilia, 1900-1979 - americká astronómka britského pôvodu, ktorá ako prvá tvrdila, že vodík a hélium sú hlavnými stavebnými prvkami vesmíru. Cecilia Payneová sa po navštevovaní prednášok sira Arthura Eddingtona v Cambridge rozhodla stať astronómkou. V roku 1923 odišla z Anglicka do observatória Harvardskej univerzity v Massachusetts, aby mohla pracovať s Harlowom Shapleyom. Zistila, že teplota hviezdy súvisí s jej typom alebo spektrálnou triedou, a dokázala, že hviezdy na hlavnej postupnosti sa takmer úplne skladajú z vodíka a hélia. V roku 1934 sa vydala za Sergeja Gapoškina: spolu identifikovali premenné hviezdy pomocou fotografických pozorovaní. Skúmala aj veľmi svietivé hviezdy, ktoré sa v súčasnosti používajú na meranie vzdialeností najodľahlejších galaxií. V roku 1956 získala profesúru v astronómii a stala sa prvou profesorkou v Harvarde.

Ptolemaios, Klaudios al. Claudius, asi 85-166 n.l. - egyptský astronóm, ktorý publikoval astronomické názory starovekých Grékov v knihe Almagest. Astronomické práce Ptolemaia ovládali vedecké myslenie až do 17. storocia. Jeho diela boli založené na prácach Hipparcha a iných. K nim pripojil svoje vlastné pozorovania, ktoré urobil zo strechy observatória. Ptolemaios si myslel, že Zem je ideálna guľa v strede vesmíru, obklopená siedmimi priehľadnými gulami, z ktorých každá nesie pohybujúci sa objekt. Podľa rýchlosti na oblohe (a predpokladanej vzdialenosti od Zeme) tam boli Mesiac, Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter a Saturn. Ôsma sféra obsahovala hviezdy. Vynašiel matematický systém, ktorým sa mal dať predvídať pohyb planét. Zistil tiež zemepisnú šírku a dĺžku mnohých miest na Zemi. Jeho mapy boli také dobré, že ich použil aj Krištof Kolumbus.

Pytagoras, asi 580-500 pred n.l. - grécky matematik a filozof. Bol presvedčený o guľovitom tvare Zeme. Predstavoval si, že Slnko, Mesiac a planéty obiehajú okolo Zeme po krištáľových sférach a každá sféra vydáva svoj tón - hudbu sfér.

Römer, Olaf al. Olaus, 1644-1710 - dánsky astronóm, riaditeľ observatória a profesor matematiky v Kodani. Roku 1976 zmeral rýchlosť svetla zo zákrytov Jupiterových mesiacov. Vynašiel ekvatoreál, meridiánový kruh a iné prístroje.

Ryle, Martin, 1918-1984 - britský priekopník rádioastronómie, ktorý zostavil katalóg 5 000 rádiových zdrojov Ryle pracoval počas 2. svetovej vojny pri radare. Potom odišiel na univerzitu v Cambridge, kde zdokonalil techniku skladania signálov z rôznych pohyblivých rádiových dalekohľadov, aby získal jeden obraz objektu emitujúceho rádiové vlny s vysokým rozlíšením (bol priekopníkom rádiovej interferometrie a apertúrovej syntézy). Koncom 40. rokov Ryle pozoroval Slnko a mapoval oblasti, ktoré vyžarovali rádiové vlny. Začiatkom 50. rokov zistil, že rádiové vlny vyžarujú vzdialené galaxie. V sérii detailných katalógov rádiových zdrojov ukázal, že v ranom vesmíre boli galaxie bližšie pri sebe - dôkaz pre teóriu veľkého tresku. V roku 1974 Ryle a Antony Hewish dostali Nobelovu cenu za fyziku.